Rodinný priateľ týždne trpel obrovskými bolesťami. Dospelo to až tak ďaleko, že lieky od bolesti začal zapíjať alkoholom. Aspoň na chvíľu, nech nebolí nič. Aspoň na chvíľu…
Posledných 5 dní sme s ním boli štyrikrát na pohotovosti. Posledný raz ho na urgentný príjem priviezla sanitka, pretože mu tŕpla tvár, ruky a nohy a nemohol dýchať. Čakali sme na ňu viac ako 30 minút, ale dobre, prišla. Boli sme presvedčení, že keď ho do nemocnice v tomto stave privezie sanitka ( bez kvapky alkoholu), na urgente začnú jeho stav riešiť vážne. Veď nechodil, sotva dýchal, tŕpla mu tvár. Prísľubom hospitalizácie bol aj mimoriadne tmavý moč. Boli sme presvedčení, že ostane v nemocnici, a že ho po štvrtýkrát za päť dní nepošlú domov. Cez deň sa snažil riešiť ambulantných lekárov, ale k večeru sa jeho stav vždy veľmi zhoršil. Opäť sme sa však mýlili.
Základné laboratórne vyšetrenia mal OK, takže šup, opäť domov s tým, že sa má poriadne „vyprdieť“. Nie som lekár, ale neverila som vlastným očiam a ušiam. Prepustiť človeka opäť domov, v takých otrasných bolestiach sa mi videlo desivé. Nie odvážne, ale desivé! Rovnako, ako mi z urgentného príjmu pred viac ako rokom poslali domov svokra s odporúčaním diéty, ktorý na druhý deň zomrel na prasknutý vred. Tiež mal obrovské bolesti, keď ho z pohotovosti posielali domov. Keď som si na to v noci na urgentnom príjme s rodinným priateľom spomenula, po chrbte mi prešiel mráz. Okoloidúceho švába, ktorý si vykračoval nočnou chodbou urgentu, som sa v duchu pýtala, či takto dopadne aj náš priateľ a či sa niektorí lekári naozaj už absolútne neboja ničoho, žiadnej zodpovednosti za ľudský život?!
Keď sme opäť priateľa v bolestiach po polnoci vykladali doma z auta, bála som sa, či sa nevidíme posledný krát. Aj amatér videl, že melie z posledného. Odborníci však rozhodli inak. Na druhý deň to isté. Doobeda lekár, poobede urgent. Na piaty raz však išiel do inej bratislavskej nemocnice, kde ho okamžite hospitalizovali. Diagnostikovali mu dva vredy, veľké močové kamene a na výsledok nálezu na tenkom čreve ešte čaká. Keď mi to hovoril do telefónu s kvapkajúcou infúziou bolo to zvláštne. Veľmi som sa všetkým jeho diagnózam potešila. Človek by mal byť vystrašený, ale my sme sa všetci tešili ako malé deti. Konečne sme mali dôkaz, že si takmer v 60 rokoch nevymýšľa! Aké smutné, že v tejto krajine musíte ešte aj v tomto veku dokazovať, že vám je naozaj zle, a že nie ste simulant. Alebo nás už naučili byť tak skromnými, že nám stačí tak málo, že nevadí, nech neliečia, ale nech mi aspoň povedia, čo mi je!
Spomenula som si na vyhlásenie Tomáša Druckera po jeho nástupe do funkcie ministra zdravotníctva, ktoré ma desí dodnes. „Na Slovensku zbytočne umierajú pacienti!“
Náš kamarát mal šťastie. Nevzdal sa a lekárov „otravoval“ toľko, až niekto jeho zdravotný stav začal brať vážne. Šťastím bolo aj to, že za tých päť dní zbytočne neumrel…. Bojím sa v tejto krajine o svojich blízkych!
Lucia Tomečková
