„Viem byť poriadne sebecká“ hovorí o sebe spisovateľka Gréta Fábryová, vyštudovaná vedkyňa, ktorá však dvere laboratória za sebou zatvorila a rozhodla sa zamestnať vo farmaceutickom priemysle. Aby si z práce vyčistila hlavu, začala písať. Dnes už aj prozaička a blogerka vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Je vydatá, žije s manželom, dcérou a dvoma synmi v Poprade. Od roku 2016 vedie O.Z. Popradský literárny klub. Jej texty boli ocenené na literárnych súťažiach Jašíkove Kysuce a Poetická Ľubovňa. Publikovala v Slovenskom rozhlase, v literárnych časopisoch Dotyky, Orol Tatranský, Glosolália a v zborníkoch Posúvanie, Parnas, Dozrievanie a na svojich blogoch v denníku N a Pravde (gretafabry) či webe www.gretafabry.sk
Vlastne sa ani nečudujem, prečo si výskumníčka potrebuje vyčistiť hlavu. Prečo ale rovno próza?
Písanie je pre mňa ventil, je to také to popustenie pary. Môžem vo svojich textoch povedať aj to, čo by som nahlas nikdy nepovedala. Keď ma niekto veľmi naštve, spravím z neho v poviedke poriadnu sviňu.
To skôr ale pôsobí, že máš negatívne videnie sveta?
Ako – kedy. Keď sa v mojom okolí niečo zaujímavé deje, v hlave mi akosi automaticky beží scenár, ako to môže dopadnúť. A okrem šťastných a dobrých koncov, ktoré si všetci želáme, často vidím aj tie ostatné – horšie možnosti.
Ak sa niekto vrhne na vedecké štúdium, zväčša to je pre to, že veda a výskum je pre neho láskou na celý život. U teba je to inak. Prečo si opustila laboratórium?
Ak sa mám priznať, tak pravda je taká, že som vo vedeckom laboratóriu pri vzorkách a miskroskopovaní stretla svoju osudovú lásku. Môjho manžela. Vedecká kariéra už zrazu nebola pre mňa prioritou a ja som dosť výrazne zmenila svoje plány.
Nie je to aj pod vplyvom toho, že pre politikov už desaťročia veda nepatrí medzi priority?
Áno, je to pravda. Situácia u nás nie je dobrá. Mladí vedci sú veľmi slabo finančne ohodnotení. Aj ja som preto plánovala odísť do zahraničia na dlhodobú vedeckú stáž a tak sa finančne postaviť na nohy. Ale nakoniec som ostala na Slovensku a založila si rodinu.
Neľutuješ niekedy toto svoje rozhodnutie?
Nie. V labáku som totiž pochopila, že veda je rehoľa. Ak chceš robiť vedeckú prácu na špičkovej úrovni, musíš tomu obetovať veľmi veľa, v podstate skoro všetko. Osobný život, záľuby, priateľov, čas s blízkymi. Musíš pre vedu horieť, tak ako niektoré postavy z mojej knihy.
Čo vlastne teraz robíš okrem písania, ktorým sa na Slovensku vie užiť naozaj len minimum autorov.
Pracujem v oblasti klinického skúšania liekov. Od základného výskumu som sa takto posunula k uplatňovaniu najnovších vedeckých postupov v praxi. Vývoj nových liekov je určite tým najmarkantnejším odvetvím, kde môžeme vidieť ako veda pokročila. Klinické skúšanie liekov a realizovanie klinických štúdií je veľmi zaujímavá oblasť, kde platia veľmi prísne pravidlá.
Písanie si vyžaduje citlivú a vnímavú dušu. Si aj ty taká?
Myslím, že niekedy som až precilivená. Niekedy akoby som doslova vedela prečítať, čo sa v iných ľuďoch odohráva. Zdá sa to byť dar, ale je to zároveň veľká ťarcha. A tak som sa naučila z emócií vypísať. Funguje to senzačne. Veľmi sa mi uľaví.
Nebojíš sa úplne otvoriť? Každý má predsa svoje tajomstvá, z ktorých by sa aj naozaj rád vypísal, ale niekedy to nejde, lebo ľudia sú naozaj rôzni.
Mne sa písanie zdá tou najlepšou formou psychoterapie. Úplne otvorene môžem spracovať všetko, čo ma trápi. Aj to, čo je smutné, ťaživé a boľavé. Napíšem o tom príbeh, kde smutné už nie je také smutné a hlavne, kde môžem vymyslieť koniec, ktorý je pozitívny. Odjakživa som smutným príbehom vymýšľala veselšie alebo aspoň menej tragické konce.
Prečo teda píšeš pod pseudonymom Gréta Fábryová?
To je len s ohľadom na moje deti. Bolo to ich želanie, aby som si aspoň trochu pozmenila meno a ja som to rešpektovala.
Ešte sa ti nestalo, že by niekto na tvoju tvorbu reagoval nepríjemne len pre to, že si niečo napísala, že máš na to iný názor? V dnešnej dobe vedia ľudia obrazne druhého ukameňovať len pre to, že si myslia niečo iné a nemusí to byť rovno len opačné, stačí iné.
Ale áno, pravdaže. Reakcie na moje blogy boli rôzne. Anonymita dáva komentárom krídla. Teraz už ich radšej nečítam.
Ktosi múdry raz povedal, že len hlupákov a bláznov majú všetci radi. Chápem, že každému sa nemusí páčiť to, ako píšem a o čom píšem. Je to v poriadku.
Veľa ľudí si mylne myslí, že napíše autobiografickú knihu, teda skutočný príbeh, ktorý podľa nich musí automaticky zaujať. Ty si sa však rozhodla ísť inou cestou.
Ani autobiografia sa nedá napísať bez určitej štylizácie. Čitateľ sa chce dozvedieť niečo zaujímavé, chce byť unášaný príbehom, ktorý je vzrušujúcejší a kľukatejší ako jeho vlastný život. Preto som fabulovala a snažila sa vytvárať dramatické zápletky a zaujímavé postavy. Môj skutočný život by na papieri vyznel asi dosť nudne.
Ľudia milujú turbulencie a zistenia, že nie sú v tom sami. Nepôsobíš, že by si žila nudný život.
Svoj vlastný život možno neviem až tak objektívne posúdiť, ale určite v ňom nie je dostatok dramatických zvratov, zápletiek a prekvapení. Takže radšej zostanem pri fiktívnych postavách a príbehoch. Aj keď, hovorí sa, že v každom texte je kúsok autora. Takže kúsky pravdy sa kde-tu asi zablysnú. Ale čitateľ by ma musel veľmi dobre poznať, aby na to prišiel.
V tvojej knihe riešiš dosť závažné témy. Všetky hlavné hrdinky si nesú traumu z detstva.
Táto téma ma vždy trápila. Nie všetky deti majú rovnakú štartovaciu čiaru a niektoré si v sebe nesú hlboko ukryté traumy. Myslím, že so závislosťami rôzneho druhu sa vo svojom okolí stretávame všetci. Hnevá ma, že alkoholizmus je tolerovaný, akoby sme si neuvedomovali, ako človek pod vplyvom alkoholu pôsobí. Strach a neistotu, ktorú v deťoch ich blízky, ak to s alkohol preženie, môže vyvolať, si deti nesú si so sebou po celý život.
Musím sa spýtať, čerpala si z vlastnej skúsenosti dieťaťa?
S alkoholizmom som sa vo svojom okolí stretla naozaj vo zvýšenej miere. Je to taký folklór. Žiadna rodinná oslava, žiadne stretnutie sa nezaobíde bez fľašky. Abstinenti sú vnímaní ako rarita.
Štatistiky ukazujú, že alkoholizmus už vôbec nie je len vecou mužov. Ženy pijú stále viac.
Práve preto v mojej knihe podľahnú alkoholizmu aj ženy. Ženský organizmus znesie oveľa menej ako mužský, takže na ženy má alkohol alebo akákoľvek omamná látka spravidla ničivejší účinok, čo som sa snažila ukázať aj v knižke.
Tvoja emócie však evidentne musela byť u teba silná, keď si ju zvolila za námet svojej knihy…
Áno. Mala som ako dieťa z opitých ľudí veľký strach. Dokonca až paniku. A v podstate si ho v sebe nesiem dodnes. Mám pred všetkými omamnými látkami veľký rešpekt. Ten ma možno aj chráni pred skĺznutím k akejkoľvek závislosti.
Aj názov knihy evokuje až akési osobnostné pokánie.
Jedna z postáv knihy má pocit, že by mala odčiniť hriechy svojich predkov, z tohto pramení aj názov mojej knihy Do neba ma nevezmú. Preto sme sa spolu s vydavateľom – pánom Marenčinom – snažili dostať na obálku aj metaforu cesty a prekonávania samého seba. Myslím si, že nikto nie je len dobrý alebo len zlý. A také sú aj moje postavy v knihe. Aj ja viem byť niekedy poriadne sebecká. Inak by som popri troch deťoch a náročnej práci asi ani nemohla písať. Bola by som zahrabaná v kuchyni a v domácnosti.
Prečo čas, ktorý si chceš vyčleniť seba nazývaš egoizmom? Je to podľa teba správny pohľad?
Ja som presvedčená, že to egoistické nie je, ale poznám dosť ľudí, ktorí takéto správanie ako sebectvo vnímajú. Vrátane mojich rodičov. Moja mama by mi napríklad netolerovala, aby som celú sobotu strávila na literárnej akcii namiesto varenia a pečenia pre svoju rodinu. Našťastie spolu nebývame pod jednou strechou, inak by som si od nej vypočula určite veľa výčitiek. A to aj napriek tomu, že moju knihu čítala a že sa jej páčila.
Ty osobne, aké máš skúsenosti s mužmi?
Stretávam väčšinou milých a galantných mužov a tým ostatným sa cielene vyhýbam.
Doma máš manžela, dvoch synov a dcéru. Ovplyvnilo ťa to nejako?
V mojej rodine je demokracia. Keď sa práca rozdelí, každý urobí niečo a potom sa môžeme venovať tomu, čo máme radi. Moji chlapi radi jedia, ale vedia si jedlo sami aj pripraviť. Určite to nie je tak, že by som ich prehnane obskakovala. Mám rada víkendovú atmosféru, keď sa v kuchyni moceme viacerí. Môj muž napríklad varí, ja s dcérou pečieme a synovia pripravujú šaláty. Popri tom sa zhovárame, smejeme, počúvame hudbu. Nikto z môjho okolia mi nikdy nevyhodil na oči, že mám priveľa detí alebo, že sú u nás doma muži v prevahe. Ale je pravda, že sa viacerí čudujú, ako všetko stíham a nikomu nenapadne opýtať sa, ako všetko stíha môj muž. Takže v tomto ľudia rozmýšľajú dosť stereotypne.
Vystupujú vôbec v tvojej knihe aj nejaké mužské postavy?
Áno, ale nie sú nosné. Sú len v pozadí, aj keď príbeh svojím konaním významne ovplyvňujú. Na začiatku príbehu sa na scéne vyskytujú muži alkoholici, slabosi a zbabelci. Až neskôr sa objavia aj silní a čestní chlapi.
Končí sa tvoja kniha happyendom?
Nie je tam typický šťastný koniec. Rozprávkový koniec by tomuto príbehu ani nepristal a hlavne, asi by mi ho čitatelia ani neuverili. Ale je tam nádej, pretože verím, že práve nádej nás drží nad vodou.
Nádej, ktorá umiera ako posledná aj vo vedeckom laboratóriu?
Presne tak. Aj vo vede sa musí veriť až do konca a vyvrátiť hypotézu môžeme, až keď to všetky experimenty jasne dokážu.
V Poprade vedieš aj literárny klub. Musí to byť v dnešnej digitálnej dobe fascinujúci svet.
Ľudia, ktorí píšu alebo sa písať pokúšajú, veľmi potrebujú získať spätnú väzbu. Každý začínajúci autor chce vedieť, či oslovil čitateľa, či sa mu podarilo vytvoriť zaujímavý príbeh alebo silnú báseň. Ja sama som kedysi začala navštevovať rôzne literárne kluby a združenia, kde som pochopila, ako to asi funguje a na čo je to dobré. Funkčný literárny klub, teda taký, kde sa naozaj dá dozvedieť niečo relevantné o literárnej tvorbe, skutočne môže veľmi pomôcť. Pochopíte, ako vzniká umelecký text, aký má na čitateľa účinok a najmä – overíte si v praxi, či vášmu textu alebo básni čitatelia alebo poslucháči uverili a či ho pochopili. Pretože písanie je komunikácia s čitateľom. Ak výsledok autorovho tvorivého snaženia nedokáže komunikovať s čitateľom, niekde sa stala chyba.
Ako vyzerá také typické stretnutie literárneho klubu?
Členovia klubu sa pravidelne stretávajú, čítajú si úryvky zo svojej tvorby a snažia sa navzájom si pomáhať a radiť. Autor, ktorý dokáže prijať konštruktívnu kritiku, poučiť sa z chýb ( vlastných alebo aj cudzích), je na dobrej ceste k vytvoreniu hodnotného textu alebo básne. Najlepším dôkazom, že literárne kluby majú zmysel, je úspešnosť ich autorov na literárnych súťažiach alebo pri vydávaní kníh. Ak prejdete skúsenosťou literárneho klubu, viete, že na väčšine textov a básní treba veľa zlepšovať. Bez tréningu a pravidelnosti, ako aj bez škrtania a neustáleho prepisovania, to jednoducho nejde.
To mi pripomína novinárčinu…
Aj v žurnalistike sa musí veľa prepisovať a pracovať s textom, takže áno, aj budúcim novinárom môže byť náš klub nápomocný.
Vedia autori vôbec prijať kritiku a neodradí ich od druhej knihy prípadný neúspech tej prvej?
Každý človek by sa mal naučiť prijať konštruktívnu kritiku. Sú autori, ktorí to zvládajú horšie, ktorí chcú počuť len chválu a neuvedomujú si, že práve vecné pripomienky im môžu najviac pomôcť. Ja som sa naučila úplne odosobniť od svojich textov.
A či neúspech môže odradiť? Asi áno. Ísť s kožou na trh je veľmi ťažká vec.
Na druhej strane si však myslím, že bez sebadôvery by žiadny umelec nič nevytvoril. Musí sebe a svojej tvorbe veriť.
Hovoríš, že písanie je tvrdá a poctivá práca. Ťažšia ako veda?
Sú to diametrálne odlišné činnosti, takže ich nemôžem porovnávať. Keď ich však chce človek robiť poctivo, musí vynaložiť veľa vôle, pracovitosti aj invencie.
Písanie je takisto remeslo, ktoré sa treba naučiť. Tak ako do všetkého, aj do vytvárania umeleckého textu je potrebné vložiť úsilie. Neverím na talent, ktorý všetko zachráni. Talent je len malá časť, na ktorej možno stavať.
Koľko si knihu písala a čo si cítila v žalúdku, keď si knihu dokončila?
Kniha sa rodila dlho – niekoľko rokov. Veľmi veľa som škrtala a prepisovala. Nakoniec som rukopis dala dohromady aj vďaka mojej editorke Magdalenke Mulleck. Magdalenka je prekladateľka a práve ona ma tak správne povzbudila. Vďakabohu, že mám priateľov, ktorí vo mňa veria.
Bolo ťažké nájsť vydavateľa?
Vydavateľa som oslovila intuitívne. Marenčin PT je malé rodinné vydavateľstvo, ktoré vydáva mojich obľúbených autorov, napríklad Ivanu Dobrakovovú alebo Petra Krištúfka. U mňa bolo asi najťažšie urobiť rozhodnutie, že moje texty sprístupním a že ich budú čítať úplne neznámi a cudzí ľudia. To mi trvalo dlho. Samotné vydanie knihy už išlo pomerne rýchlo. Aj keď, ešte som na konci trochu menila záver a keby vydavateľ nemal pevný termín v tlačiarni, možno svoje texty prepisujem doteraz. Celkovo mal môj rukopis viacero verzií. Asi takých sedem, možno aj osem. Stále sa mi videlo, že to môže byť lepšie.
Prekvapilo ťa, aké ťažké je sa písaním kníh či spustením portálu uživiť? A dá sa tým podľa teba uživiť?
Ja sa písaním zatiaľ uživiť nedokážem, ale aj na Slovensku existujú autori, ktorým sa výborne darí. Napríklad Jozef Karika, Dominik Dán alebo Táňa Vasilková –Keleová. Aj za ich úspechom je skrytej veľa práce, o tom netreba pochybovať. Takže ak sa písaniu budem poriadne venovať, raz sa možno ním budem vedieť aj uživiť. Ktovie. A to, aké je to ťažké na internete, to som zistila až keď som sama začala vytvárať obsah svojho webu.
Za dobrým obsahom sa vždy skrýva veľa práce. Čím viac sa písaním zaoberám, tým viac si prácu novinárov a spisovateľov vážim. Nie je to vôbec ľahká cesta. Ale po vede a klinických štúdiách sa mi už žiadna práca nejaví ako naozaj ťažká. Všade je to rovnaké : treba len napnúť sily a ísť za svojím cieľom.
