Ako sa orientovať v najšialenejšej križovatke sveta a čo môžete nájsť v „pocikanej uličke“?
Anna Tásler (30) je novinárka, blogerka a vášnivá cestovateľka. Jej blog TraFaM získal 3. miesto v súťaži Bloger roka 2015 v kategórii Cestovanie. S manželom, hudobníkom Ivanom, precestovali už mnoho krajín a my vám prinášame seriál cestopisov z ich poslednej výpravy po Ázii.
Shinkansenom sme míňali posvätnú horu Fuji, čo bol neklamný znak toho, že Tokyo, posledná zastávka nášho dvojmesačného putovania po Ázii, už nie je ďaleko…
Nemáme veľa času, v Tokyu strávime len 5 dní, preto hneď zrána máme v pláne vyraziť smer mesto, najcentrovatejšie centrum Tokya – Shibuya. Štvrť známa svojimi shoppingovými ulicami a nočným životom, ale hlavne najbláznivejšou križovatkou, kde sa v jednom momente zastavia na červenú autá zo všetkých smerov a uvoľní sa naraz až päť prechodov pre chodcov a stovky, v špičke až tisíce, ľudí naraz križujú cesty. Na prvý pohľad totálny chaos, na druhý pohľad taktiež 🙂 No zážitok, ktorý sa oplatí zopakovať si hneď niekoľkokrát. My sme si križovatku prešli v to popoludnie asi štyrikrát, tam a späť a znova a znova sme sa zamiešavali do davu a fotili sa a užívali si ten chvíľkový zmätok a tlačenicu na tokijskom „Times Square“. Presne to totiž Shibuya pripomína – veľkoplošné obrazovky, megaboardy s reklamami, vysoké budovy… navyše križovatka sa objavila aj v známych filmoch ako Lost in Translation, Resident Evil či Fast and furious.
Celkom iné Tokyo, nie to hi-tech a ultramoderné, sme objavili len kúsok od stanice Shinjuku. Tzv. piss alley je známa spleť úzkych uličiek s typickými japonskými barmi a open space minireštikami s grilovaným yakitori – mäskom, zeleninou a tofu na spôsob špízov. Cítila som sa trošku ako v nejakom staničnom bufete. Výpary z grilu, hluk, prekrikujúci sa zákazníci, ale autentická atmosféra a chutné jedlo to dostatočne vyvážili. Voľakedy vraj bola táto oblasť plná kriminálnikov a ožranov, ktorí si počas bujarých opijášov neváhali uľaviť kdekoľvek, preto ten názov “pocikaná ulička”. Architektúra sa od tých čias vraj veľmi nezmenila, len už zvyknú mať v reštauráciách a baroch toalety 🙂
Štvrť Harajuku bola na mojom japonskom “to do” liste, odkedy Gwen Stefani pred rokmi spropagovala bláznivý lolitkovský look na svojich koncertoch za účasti tanečníc, ktoré nazvala Harajuku girls. Boli časy, keď sa v uliciach Tokya pravidelne stretávali stovky fanúšikov manga, preoblečení do kostýmov komixových hrdinov, či rozkošných školáčok s bláznivými farebnými účesmi a ešte uletenejším make-upom. Zahliadnuť ich dnes je už skôr rarita, no ak ešte niekde budú, tak práve v Harajuku – najviac fashion časti Tokya.
Na preplnenej, ale fakt že preplnenej, ulici Takeshita som sa predierala pomedzi teenagerov a kopec obchodíkov s oblečením. Medzi nimi aj priamo s lolitkovskými šatočkami, ale ľahko narazíte aj na metalové či punkové zákutia. Po asi 300 metroch som sa z Takeshita street plynulo presunula do totálneho vintage raja. Rozvetvené uličky plné obchodíkov s kúskami, ktoré sa dnes už ťažko zháňajú, limitované kolekcie… Na svoje si prídu aj milovníčky luxusných značiek od svetových návrhárov. Neďaleký bulvár Omotesando je malé japonské Champs-Élysées a vchod do Tokyu Plaza zase prekrásne fotogenické umelecké dielo tvorené stovkami zrkadiel.
Japonsko je jednoznačne najkrajšie v jari, kedy kvitnú sakury. Mestá sú zahalené do ružovej farby a stavím sa, že pod každou sakurou objavíte sedieť skupinku Japoncov. Romantika ako vyšitá, ktorú však v známom Yoyogi parku, len pár sto metrov od Harajuku, dohnali do úplného extrému. V sade plnom sakúr sme objavili tisíce ľudí, hlava na hlave, sediac jeden vedľa druhého. Celé partie, ktoré si tu rozprestreli obrovské deky, priniesli prenosné chladničky s drinkami a jedlom a takto masovo si tu užívajú víkendy na prelome marca a apríla. Zrazu som videla všetky tie vážne zamyslené a kamenné tváre z dopravných prostriedkov totálne uvoľnené, veselé, hulákajúce a zabávajúce sa. A k tomu im stačilo len pár pohárov saké 🙂
Nasledujúce ráno sme vstávali fakt zavčasu. Plán cesty Tsukiji Market, jeden z najväčších rybích trhov na svete. Denne sa tu premelie vyše 2000 ton rýb a morských plodov a tiež kopec turistov. Všetci sa tu ale musíme správať maximálne nenápadne a hlavne nezavadzať, keďže je to reálny rušný trh, na ktorom sa robí skutočný biznis. Rybári tu prinášajú svoje úlovky, spracovatelia ich triedia, čistia a porcujú, predajcovia ponúkajú na predaj a kupci a šéfkuchári zo všetkých dobrých reštaurácií v meste nakupujú. Všetko maximálne čerstvé. V živote som nevidela take kvantá rýb od výmyslu sveta, takých obrovských tuniakov a lososov, toľko kreviet a mušlí a všetkých ďalších mne neznámych druhov sea foodu. Trh Tsukiji je známy aj pre svoje slávne aukcie tuniakov, kde sa dražia tie najkrajšie a najväčšie kúsky. To by sme ale museli vstávať ešte minimálne o dve hodiny skôr, ak by sme to chceli stihnúť. Aukcia začína pred pol 6. ráno a dostane sa na ňu len prvých 120 návštevníkov, ktorí si vystoja rad, niektorí už od 3. nadránom.
Na Shibuy pri soche Hachiko, jednom z najznámejších meeting pointov v Tokyu, sme sa stretli s Ewoorom, naším slovensko-japonským kamarátom. Hachiko bol psík, ktorého si osvojil istý univerzitný profesor ešte v 20. rokoch 19. storočia a ktorý svojho pána každý deň čakával na Shibuy, keď sa vracal z práce. Dokonca aj 9 rokov po profesorovej smrti prichádzal denno denne na to miesto a čakal ho. Hachiko sa tak stal pre Japoncov symbolom lojality a vernosti.
Náš posledný tokijský večer sme teda v trojici odštartovali v karaoke bare priamo pri najrušnejšej križovatke sveta. Predplatili sme si drobnú miestnosť v cene ktorej boli drinky. Áno, alkoholické. Lebo všetci dobre vieme, že najlepšie sa laikovi spieva po pár panákoch. A vedia to zjavne aj v Japonsku. Prevažne mužské partie si zvyknú takto spolu po práci vyraziť z kopýtka. Kým u nás sme ochotní tú hanbu falošného spevu zdieľať s celým barom, hanbliví Japonci si vymysleli na spev tieto malé súkromné miestnosti. A bolo zábavné, ako sa so zvyšujúcim promile menil náš hudobný vkus… od rockových srdcoviek, cez popové hitovky, až po nevkusné no veselé odrhovačky typu O-Zone v závere 🙂 Vždy som vedela, že karaoke je sranda, ale tu som sa teda bavila tak, až ma museli chalani odtrnúť od mikrofónu a obrazovky. Aby sme ešte čo-to z nočného Tokya stihli.
Motali sme sa ešte spolu po štvrti Shinjuku, dali si neskorú popolnočnú večeru v yakiniku reštaurácii, ktorých je Tokyo plné a kde si sami grilujete priamo pri stole, až sme sa ocitli v časti Golden Gai. Tá je známa svojimi úzkymi uličkami s vyše 200 barmi, kde chodia prevažne miestni. Budovy pôsobia dosť schátrane a ulice sú slabo osvetlené. Má to tu takú zvláštnu ponurú atmosféru. No zároveň veľmi umelecké podhubie, stretávajú sa tu muzikanti, spisovatelia, maliari… My sme mali šťastie na skvelý bar, so super barmanom, ktorému vôbec nevadilo, že sme cudzinci. Po chvíli sme tam už ostali jediní zákazníci, tak sme sa tak zarozprávali, až barman začal piť spolu s nami a rozprával nám historky o tejto štvrti, kde ešte pred polstoročím prekvitala prostitúcia, o svojom živote, púšťali sme si na obrazovke koncertné DVDčka a keby sme nepadali už nadránom únavou, vedela by som jeho zaujímavé rozprávanie počúvať ešte celý ďalší deň.
To už bol ale deň nášho odchodu. Nevedela som sa však s milovaným Tokyom len tak rozlúčiť a keďže let sme mali naplánovaný až neskoro večer, využili sme krásne počasie ešte na posledné obehnutie mesta. Ultramodernou loďkou v štýle vesmírnej lode Enterprise sme sa plavili po rieke Sumida popri Tsukiji Fish Markete až k druhej najvyššej budove sveta a najvyššej v Japonsku, 634 metrov vysokej Sky Tree. Na vežu sme nešli (čo si doteraz vyčítam, ale aspoň mám dôvod sa sem ešte niekedy vrátiť), od rieky sme však mali skvelý výhľad na ňu, i Asahi Beer Hall, modernú dizajnovú budovu známeho miestneho výrobcu piva. Budovu zdobí Asahi Flame, obrovská zlatá socha plameňa, ktorú museli vraj kvôli hrozbe pádu pri zemetrasení otočiť z vertikálnej polohy do horizontálnej. Tak si z nej robia teraz miestni srandu, že vyzerá ako zlaté hovienko a volajú ju „golden turd“, prípadne ešte „poo building“ 🙂 Tak sme sa odfotili pri poo building, dali si na náš posledný pravý japonský ramen a hor sa späť do hotela pobaliť všetky saky paky a vydať sa po 9 týždňoch na cestách po Ázii domov, do vlastného bytu, vlastnej postele, za rodinou a kamarátmi na Slovensku.
Celý článok z bláznivého Tokya s viacerými autentickými fotkami i príhodami nájdete na blogu TraFaM: http://www.trafam.net/single-post/2016/10/12/ASIATRIP-–-9-týždeň-–-Japonsko—Tokyo
