Japonsko, posledná zastávka nášho Asiatrip-u. Zo žiadnej z predošlých piatich krajín som nebola tak nervózna i plná očakávaní zároveň. Lebo vraj si tu ani jedlo nedokážem vypýtať, ani s taxikárom sa dohovoriť, pochopiť dopravný systém sa nedá a na použitie ich ultramoderných toaliet budem potrebovať návod. Napokon ale bolo všetko úplne inak. Lebo na to, čo človeka postretne v Japonsku, na to sa nedá pripraviť.
Anna Tásler (29) je novinárka, blogerka a vášnivá cestovateľka. Jej blog TraFaM získal 3. miesto v súťaži Bloger roka 2015 v kategórii Cestovanie. S manželom, hudobníkom Ivanom, precestovali už mnoho krajín a my vám prinášame seriál cestopisov z ich poslednej výpravy po Ázii.
Dala som na radu z cestovateľských bedekrov a adresu hotela v Osake som podala taxikárovi napísanú na papieriku v japonských znakoch. Písmená našej klasickej abecedy hovoria väčšine Japoncov asi toľko, čo mne tie ich haky-baky. A tými bolo pooznačované naozaj všetko – nápisy na letisku, názvy ulíc, obchodov, skrátka všetko. Neviem, či som v Osake videla nejaký medzinárodný nápis. Anglicky hovoria len recepční vo väčších hoteloch… a občas ani tam nie. V tom našom bola pred desaťročiami na jednej zo svojich svadobných ciest ubytovaná Marilyn Monroe. A práve odtiaľto vraj pochádza jej slávna odpoveď na otázku, čo si oblieka do postele: “Len Chanel No. 5.” Začiatkom apríla je Japonsko najromantickejšie, zahalené do ružových lupeňov čerešňových kvetov. Sakury kvitnú len pár dní v roku a nie vo všetkých japonských mestách naraz – závisí od nadmorskej výšky, počasia a bohviečoho ešte. Proste timing nadovšetko!
Čo si dáte ako prvé, keď priletíte do Japonska? Predsa sushi. Keďže sme chceli čo najmenej riskovať verbálny kontakt s Japoncami (by sme si asi moc nepokecali), hľadali sme tzv. sushi train, kde si nemusíte objednávať, skrátka si beriete tanieriky z pohyblivého pásu priamo pred vami. S tradičným uvítacím pokrikom “irasshaimase” a za sprievodu zvedavých pohľadov, keďže sme tam boli jediní bieli, sme si našli miesto pri sushitraine. Prvýkrát v živote som mala pri jedení doslova trému. Akoby som stolovala s anglickou kráľovnou, dopekla. Všetci sa na nás dívali, kontrolovali, či správne držíme paličky, ako si vkladáme jednotlivé kúsky do úst… skoro som sa zadrhla, keď zrazu pani sediaca obďaleč vykríkla na celý podnik.
Pustila som okamžite paličky z rúk a čakala, čo sa bude diať. Ukazovala prstom na môjho muža! Ooo bože, čo teraz? Čo sme spravili? Ukameňujú/upaličkujú nás? Nikto z hostí nemusel špeciálne otáčať hlavou smerom k nám, keďže už predtým nás mali v merku. Lámavou angličtinou začala tá pani vysvetľovať, že Ivan si nemôže unagi sushi, teda to s úhorom, namáčať do sójovej omáčky. To sa nesmie, nevynikne tak jeho chuť. Kristepane! On vie, že sa to origoš nemá, prisahám, vravel mi to už dávno, ale že takto mu to chutí a preto to robieva. Aby sme viac nedráždili, zjedli sme si ešte pár lososových a tuniakových (ktoré sa so sójovkou môžu… dúfam) a pratali sa odtiaľ kade ľahšie.
Návštevu Osakajo, najznámejšieho historického zámku v Osake, sme, našťastie, zvládli bez väčších problémov i trapasov. Krásny, v tradičnom japonskom štýle, tu stojí už stáročia obohnaný riekou zo všetkých strán. Jasné, že cez pár mostov sa k nemu dá dostať. Aj výjsť do vyhliadky na jeho úplnom vrchu, odkiaľ je 360 stupňový výhľad na celé mesto. Aj si v jeho útrobách pozrieť múzeum odzrkadľujúce históriu zámku i mesta. Keby som v škole na dejepise dávala lepší pozor, možno by mi tie ich dynastie aj niečo hovorili. Takto som sa len kukala na všetky tie sošky a zbrane a listiny a snažila sa nahovoriť muža v oddelení, kde sa mohli ľudia prezliecť do imitácií dobových kostýmov. Neúspešne. Počas prechádzky k zámku som si uvedomila, aké je Osaka tiché mesto. Ľudia sa medzi sebou rozprávajú šeptom, žiadne auto nezatrúbilo, mala som pocit, že sa musia vznášať, lebo taký ten štandardný mestský ruch tu vôbec neexistoval. Tu bolo počuť aj lupeň sakury spadnúť na zem. Alebo bol tento môj pocit spôsobený tým, že som si dala Japonsko po ukričanom a utrúbenom Vietname, Kambodži, či Filipínach?
Väčšinu času sme boli v krajine vychádzajúceho slnka odkázaní sami na seba. Keď sme sa však stretli s naším kamarátom Ewoorom, Slovákom, ktorý žije v Japonsku už 17 rokov, zrazu bolo všetko o niečo jednoduchšie. Naučil nás, ako si kúpiť lístky na vlak, ako obsluhovať objednávacie automaty v reštauráciách, aj to, že na eskalátore musíme stáť vždy vľavo a pravú stranu prenechať ponáhľajúcim sa občanom.
A potom som si šla splniť dávny sen môjho tatka – rušňovodiča. Štyri shinkanseny sme zmeškali, lebo som mu ich naprv musela dôkladne nafotiť a natočiť. Až potom sme nasadli do tejto japonskej strely na koľajniciach. Úplná paráda. Rýchlosť 250 km/h! Keď si predstavím, že nasadnem v Bratislave, pozriem si asi 4 diely Friends a už som v Košiciach… aaaach, to by bolo, čo?! Len tak zo srandy sme sa odviezli do asi 30 km vzdialeného mesta Kobe. Odtiaľto vraj pochádza ten slávny názov kobe beef. Ewoor ma presviedčal, že v tejto oblasti sa farmári starajú o kravičky, z ktorých je toto lahodné mäso, naozaj s láskou. Každý deň k nim prídu, do úst si nalejú sake, opľujú ním kravky a vmasírujú im to sake dôkladne do kože. Takto aj celú fľašu. Preto má vraj toto mäsko takú špecifickú mramorovú štruktúru a chuť. Znie to bláznivo. Ale ja mám rada bláznivé príbehy 🙂 Tak sme si vlastne prišli do Kobe dať kobe steak, prešli sa po meste a šli späť do Osaky hýriť do známej nočnej štvrte Dotonbori.
Tá je známa svojimi vychytenými barmi a reštauráciami, ale predovšetkým obrovským množstvom nadrozmerných svetelných reklám. Kto nemá fotku s Glicomanom, akoby tu ani nebol. 90% turistov sa snaží pri fotení napodobniť pózu bežca obrovských rozmerov, tak sa nečudujte, prečo tu balansujú na jednej nohe. Povedali by ste, že je to reklama na cukrovinky a nie na nejaké športové náčinie.
Svedkami magického divadla sme sa stali na miniatúrnom námestí, ktorým sme neskôr prechádzali. Pod provizórnym, lampiónmi vyzdobeným altánkom sedela asi desiatka mníchov ako mesiačikovia okolo ohňa z tej rozprávky. Spievali akési modlitby, udierali do gongu a pálili niečo v nádobe uprostred stola. Vôbec si nevšímali ľudí, ktorí sa okolo nich zhŕkli. Išli si svoje v totálnom tranze. Ja vlastne ani neviem čo presne to bolo, ani čo to znamenalo, ale celkom ma to prikovalo, len som tam stála a dívala sa. A niečo, samozrejme, aj cvakla, lebo toto sa len tak nevidí. Aj Ewoor povedal, že za celé tie roky, čo tu žije, to videl v takejto podobe, na námestí a tak veľkolepé, po prvýkrát. Holt, drží sa nás šťastie nováčika 🙂
Celý článok z Osaky aj s viacerými zaujímavými fotkami, zážitkami a shoppingovým ponaučením, že japonské XL-ko je ako naše M-ko, si prečítate na blogu TraFaM:
http://www.trafam.net/#!ASIATRIP-8-týždeň-Japonsko-–-Osaka/crr4/577eb7c50cf2aa035a179017
