Anna Tásler (29) je novinárka, blogerka a vášnivá cestovateľka. Jej blog TraFaM získal 3. miesto v súťaži Bloger roka 2015 v kategórii Cestovanie. S manželom, hudobníkom Ivanom, precestovali už mnoho krajín a my vám prinášame seriál cestopisov z ich poslednej výpravy po Ázii.
Ázijský denník blogerky Anny Tásler – 1. týždeň – Srí Lanka
Pred každou niekoľkomesačnou výpravou si hovorím, že už som sa poučila z tej predošlej a kufor si zbalím efektívne. A pri každej zlyhám hneď na začiatku. Až tak, že som napokon odletela s 20 kilovým kufrom a Ivan s ešte ťažším! Viem, asi si vravíte, čo, preboha, so sebou vláčime, ale čakajú nás predsa dva mesiace v Ázii…
Cesta autom z hlavného mesta Srí Lanky Colomba do Bentoty trvala asi hodinu a pol. Keď bol pred 12 rokmi na tomto ostrove môj manžel, nebola ešte vystavaná diaľnica a rovnaká trasa mu trvala vyše troch hodín. Tak sa mi aspoň nestihlo zunovať civenie z okna na nekonečné húštiny vysokánskych paliem. Už poučená z predošlej návštevy Ázie, nebrala som ten chaos, neporiadok a polorozpadnuté chatrče kade tade pri ceste tak tragicky. Kravy a psy, kvôli ktorým sme miestami zastavovali a nechávali ich prejsť cez cestu, ma už nešokovali, prišlo mi to strašne exotické.
Pred hotelom nás už čakal manažér Ranil. Všetko nám chcel poukazovať ešte predtým, ako by sme sa vôbec stihli zložiť na izbe. Už vtedy som vedela, že on bude ten chlapík, ktorý nám zoženie všetko, čo budeme potrebovať… od slona, až po učiteľa jogy. Som presvedčená, že každý miestny hotel má takého svojho “Ranila”, Srílančania sú totiž nesmierne milí, nápomocní a vrúcni ľudia. V našom malom milom hotelíku vládne totálne rodinná atmosféra, o čom som sa uisťovala každým dňom viac a viac. Aj pláž bola úplne dokonalá. Široká, s jemným pieskom, ktorý cítite pod nohami aj v mori. Ozaj, more, krásne teplé. Jasné, že toto sme zistili takmer okamžite po ubytovaní. Hneď do plaviek a do vody.
Ešte v ten večer sme našli perfektný plážový reggae bar pár metrov od hotela. Náš „druhý domov“. Tu sme objavili miestne pivo Lion, aj ich tradičné, jemne pikantné tzv. devilled style food, ktoré potom môj zákonitý jedol snáď každý deň v obmenách s rybami, morskými plodmi a všetkými možnými druhmi mäsa.
Nevedela som sa dočkať, kedy sa preveziem tuk-tukom. To sú tie smiešne „krabice“ na troch kolesách, ktoré tu jazdia úplne všade. Farebné, z niektorých sa ozýva hlasná hudba a ich šoférom zväčša vôbec neprekáža, že idú v protismere. Teda v našom slovenskom správnom smere, ale keďže tu sa jazdí normálne po opačnej strane, občas je to vážne o hubu.
Odviezli sme sa do najbližšieho mesta Aluthgama. Hlavná ulica bola šialene rušná, tuk-tuky, autá, dokonca obrovské dodávky tu trúbili na seba i na ľudí. Chodníky nikto nepoužíval, ak by tu teda nejaké súvislé vôbec boli. Všetci sa usmievali a lákali nás do svojho stánku. Anglicky tu hovorí takmer každý. Niekto lepšie, niekto menej… asi podľa toho, kto sa ako dobre učil v škole, lebo angličtinu majú ako povinný predmet. Napriek bláznivej premávke a čudákom na ulici som sa tu cítila prekvapivo bezpečne.
Neodolali sme voňavým cejlónskym čajom. Človek si nevie vybrať, toľko ich tu majú a po piatom, ktorý vám dávajú ovoniavať, už neviete, či sa vám viac pozdával ten prvý, alebo tretí. No všetky by som si najradšej kúpila. Že som sa tam nechala oblafnúť o riadne veľa srílanských rupií by som vám ani písať nemala, lebo hanbaaa, aká som naivná, ale aspoň nemôžete povedať, že som vás nevarovala. Vždy si dobre prerátajte, koľko za čo máte zaplatiť, nech to trvá aj hodinu. Máte čas. A nespoliehajte sa na ich matematiku, lebo sú v nej dobrí asi ako ja (a ja v nej teda nijako nevynikám) 🙂 Tak sme sa po chvíli prekľučkovali späť k nášmu tuk-tuku a cestou žuli nejaké ich miestne pečivo, plnené zeleninové a rybacie taštičky. Extrémne pikantné. Ponaučenie, ku ktorému sme dospeli po pár dňoch – čokoľvek, čo si kúpite na jedenie v pouličnom stánku, bude plné čili… aj keď vám predavač na otázku: „Is it sweet?“ odpovie „Yes“.
Naplánovali sme si tiež výlet do surferského mestečka Hikkaduwa na juhu ostrova.
Popri ceste míňame hroby. Vravíte si, trošku divné miesto pre cintoríny, hej, aj ja. No sú to hroby tých, ktorí neprežili zničujúcu vlnu tsunami, ktorá v 2004-tom zasiahla ostrov. Sám náš „tuk-tukár“ si to vraj dobre pamätá. Nebol vtedy, našťastie, pri pobreží, ale pomáhal pri vyslobodzovaní a záchrane tých, čo prežili. Na chvíľu sa pristavíme aj pri soche buddhu, ktorá sa ešte dokončuje a má byť jedným z ďalších pamätníkov tejto miestnej katastrofy.
Hikkaduwa je pomerne turistické miesto. Teda oproti Bentote, kde sme ubytovaní. Je to tu rušné, podľa barových historiek, ktoré nám rozprával náš vodič tuk-tuku, až príliš.
Hlavne tu v Hikkaduwe sú vraj potýčky v nočných kluboch na dennom poriadku. Začína sa to najčastejšie tak, že miestni, posmelení alkoholom, si začnú dovoľovať na cudzinky a tie si veľmi rýchlo začnú brániť ich rovnako cudzokrajní a častokrát horkokrvní chlapi. Bitky, pri ktorých lietajú stoličky aj fľaše od piva vraj nie sú ničím zriedkavým. A miestne ženy večer v baroch neuvidíte vôbec. Jedine možno v hlavnom meste, inde nie. Tiež nám o miestnych prezradil, že veľmi radi popíjajú a potom šoférujú. Nuž, hneď sa cítim „bezpečnejšie“, ako si tak kľučkujeme rušnou cestou späť k nášmu hotelu.
Ďalší deň sme si pri raňajkách definitívne povedali, že oželieme výlet do Pinnawaly hlboko vo vnútrozemí, kde sa starajú o slonie siroty a niekoľkokrát denne možno vidieť celé stádo prechádzať dedinou, ako sa chodia kúpať k neďalekej rieke. Fakt strašne by som sa na to pozrela, ale pri predstave stráviť 4 hodiny v aute cestou tam… a ďalšie 4 späť… Ak však máte viac výdrže ako ja, určite sa tam choďte pozrieť, zaiste to bude stáť za to.
Namiesto toho sme šli omrknúť vraj najväčšieho buddhu na ostrove, v neďalekej Aluthgame. Skoro mi tam zhoreli chodidlá, keďže v tuk-tuku sme si museli nechať flip-flopy a ísť ďalej bosí. Pod asi 30 metrovou sochou buddhu sú vybudované chodby s krásnymi maľbami. Z chladných chodieb pod buddhom sme si to prebiehali po námestí od jedného stromu k druhému, ktoré vrhali aspoň aký taký tieň na inak rozpálený betón. Takto sme si to popreskakovali až ku chrámu, kde sa modlila asi stovka veriacich. Nosili miestnym bohom hojné obety v podobe mís s ovocím. V areáli sa prechádzalo aj zopár mníchov v typických oranžových odevoch. Vôňu vonných tyčiniek, ktoré miestni zapaľovali a modlili sa pri nich, však neustále prerážal akýsi smrad. „Cítim slona,“ hovorím môjmu mužovi. „Žiadneho nevidím.“ No aj tak sme sa začali intenzívne obzerať okolo. Po asi 100 metroch strmou ulicou sme za jej rohom zrazu našli naozajského živého slona. Prvého tu na Srí Lanke, o ktorej všetky bedekre tvrdia, že slony tu stretnete na každom rohu. Tak my sme ho stretli práve na tomto. A tak si môžem povedať, že mám už z diaľky čuch nie len na pekné topánky, klamstvo a vyprážané nedeľné rezne v našom vchode, ale aj na slony. Mimochodom, špinu z nôh, ktorú som pri chráme nachytala, sa mi asi už nikdy nepodarí poriadne zmyť 🙂
Celý článok, viac fotografií a príhod, napríklad aj z ajurvédskej masáže, či korytnačej rezervácie, nájdete na stránke: www.trafam.net
