Ázijský denník Anny Tásler – 8. a ½ týždeň – Japonsko – Kyoto. Mesto, ktoré malo byť zničené atómovou bombou, zachránila náhoda

Japonsko

Spoznajte krásy najtradičnejšieho z miest, ktoré nemuselo dnes existovať.

Anna Tásler (29) je novinárka, blogerka a vášnivá cestovateľka. Jej blog TraFaM získal 3. miesto v súťaži Bloger roka 2015 v kategórii Cestovanie. S manželom, hudobníkom Ivanom, precestovali už mnoho krajín a my vám prinášame seriál cestopisov z ich poslednej výpravy po Ázii.

Kyoto je najtradičnejšie zo všetkých japonských miest. Preto sme sa rozhodli neubytovať v klasickom hoteli, ale v pravom ryokane. Ide o japonské obydlia, aké poznáme z filmov, s papierovými posuvnými stenami, strohým zariadením, prízemným stolíkom a vankúšmi namiesto stoličiek uprostred izby. Ubytovala nás postaršia dáma v krásnom farebnom kimone a vysvetlila striktné pravidlá.

Vyzúva sa v chodbe, za nič na svete sa nesmie stúpiť v topánkach na tatami, koberec tkaný z ryžových stebiel, v hlavnej izbe. Na toalete sme už mali pripravené špeciálne šlapky, lebo pre zmenu na dlážku tam nesmiete stúpiť bosí. Keď ma upokojila, že posteľ hľadám márne, lebo až večer nám príde rozložiť na zem matrace, ktoré sú zatiaľ odložené v skrini, nám na privítanie pripravila tradičný zelený čaj. A naučila nás obliecť si yukatu, čo je menej formálny druh kimona, ktorý vraj môžeme nosiť počas celého nášho pobytu.

Obzvlášť, keď sa pôjdeme okúpať do onsenu, ktorý je tiež súčasťou ryokanu a prístupný pre všetkých hostí komplexu. Horúci minerálny prameň – onsen je vraj super a musím ho vyskúšať. Nerada sa kúpem v horúcej vode a táto má vyše 40°C! Nekúpem sa nahá pred cudzími ľuďmi a tu sú plavky zakázané! A keď som si prečítala podrobný návod, ako sa správať v onsene, oblieval ma pot už teraz. Onseny sú striktne oddelené na mužské a ženské. Pred tým sa musíte umyť v spoločných sprchách.  Potom vojdete nahí do vriaceho onsenu, pričom uterák si položíte na hlavu, aby ste ho mali poruke, keď z neho budete vychádzať. A tetovania, keďže sú v Japonsku znakom yakuzy, či prepojenia na mafiu, sú v onsene tiež zakázané. Malé si môžete prekryť v mene hesla „čo nevidieť, to neexistuje“ 🙂 Tak som tam s malou dušičkou a obviazaným zápästím napochodovala. Väčšinu vyššie spomenutých pravidiel som prestala brať vážne, keď som zistila, že som v tom mojom onsene nakoniec sama. Vďakabohu. Dlho som tam kvôli tej horúčave nevydržala, ale za ten zážitok to stálo.

Japonsko
Archív AT

Pri prechádzke po okolí sme hneď vedľa nášho ryokanu objavili malý budhistický chrám Rokkaku-do, v ktorom sa modlilo zopár Japoncov a v jeho okolí decká naháňali holuby. Podobných chrámov sú v tomto jeden a pol miliónovom meste, ktoré bolo voľakedy, ešte pred Tokyom, hlavným mestom Japonska, stovky. Mnoho z nich patrí do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Dôkladne sme si tak museli pripraviť plán cesty, aby sme zajtra stihli omrknúť aspoň tie najznámejšie z nich. A viete, čo je ešte zaujímavé? Že počas 2. svetovej vojny malo byť práve Kyoto jedným z miest, na ktoré bolo plánované zhodenie atómovej bomby. Napokon, vďaka istému Henrymu L. Stimsonovi, vojenskému sekretárovi, bolo zo zoznamu vyškrtnuté. Túžil uchrániť toto kultúrne centrum, ktoré si zamiloval počas svojej svadobnej cesty.

Keď už sme v tom najtradičnejšom japonskom meste, ubytovaní v tradičnom ryokane, ráno nás čakali aj tradičné japonské raňajky. Popravde, ani presne neviem, čo všetko som na tom tanieri mala. Rozpoznala som nejaké tofu, lososa, riasy, ryžu, klíčky a zvyšok fakt netuším. Po raňajkách sme si požičali bicykle a vyrazili smer Kiyomizu-dera, v preklade chrám čírej vody. Je to hádam najznámejší drevený chrám v Kyote. Nevedela som sa dočkať, kedy si ho aj ja obzriem a cvaknem obklopený sakurovými kvetmi, keďže sme tu v tom správnom období. Pri jeho stavbe vraj nebol použitý ani jediný klinec a celý komplex obsahuje niekoľko budov a svätýň. Tiež tri pramene, z ktorých sa môžete napiť. Každý z nich má inú čarovnú moc. Jeden prináša zdravie, ďalší dlhovekosť a posledný múdrosť.

Japonské jedlo
Archív AT

Napiť sa zo všetkých troch však vraj prináša smolu. Ja som nepila zo žiadneho. Nie že by som bola taká zdravá či múdra… len tam bol pridlhý rad 🙂 Už pri výstupe do kopca, na ktorom je chrám postavený, som žasla a pohľadmi naháňala všetky tie gejše v krásnych farebných kimonách. Na čo môj manžel len mávol rukou a krútil hlavou. „To nie sú pravé gejše?“, ostala som mierne sklamaná. A vážne, zrazu som totiž v tých kimonách zbadala aj dievčatá, ktoré na pravé Japonky veľmi nevyzerali. Stovky turistiek si s nadšením požičiavajú kostýmy gejší, vrátane nepohodlných drevákov, a prechádzajú sa v nich po meste. Pravé gejše, alebo aby som bola presná geiko, ako ich v Kyote nazývajú, vraj pôjdeme pohľadať neskôr do štvrte Gion.

Japonsko
Archív AT

Ešte pred tým sme si to ale namierili k tradičným japonským červeným bránam torii, ktoré tvoria svätyňu Fushimi Inari Taisha. Síce sme cestou asi trikrát zablúdili, lebo vyhýbať sa na bicykli autám, chodcom a ešte aj checkovať GPS na mobile je trošku o hubu, ale nakoniec sme to po asi 5 kilometroch našli. Fushimi Inari Taisha je hlavná brána všetkých japonských Inari brán a zároveň jedna z najstarších šintoistických svätýň v Kyote. Božstvo Inari je prapôvodne bohom ryže, no dnes sa považuje za boha, ktorý sa má postarať o prosperitu v podnikaní. Preto je každá z tisícov tunajších torii sponzorovaná nejakým podnikateľom, ktorému má priniesť úspech. Popod tieto brány si môžete spraviť 4-kilometrovú túru na vrchol hory, alebo, ako my, sa v polovici napojiť na spiatočný chodník. Veď sú aj tak všetky tie brány rovnaké a aj keď má každá iný nápis, ja ho veru nerozlúštim 🙂 A hlavne som sa už tešila do Gionu za gejšami.

Japonsko
Archív AT

Len aby bolo jasné, gejše/geiko nie sú v japonskom ponímaní prostitútky, ako sa o nich medzi neznalými traduje. Geiko sú síce spoločníčky, ale sofistikované, ovládajú umenie tanca, klasickej hudby i konverzácie. A ako som si už stihla v Japonsku všimnúť zo všetkých tých ich nepísaných zákonov a zákazov, nebude to len tak hocijaká nezáväzná konverzácia pri vínku. Všetko má svoje pravidlá a stať sa geiko vyžaduje roky štúdia.

Aj Gion bol plný falošných geiko, bez tváre namaľovanej na bielo, bez obrovských komplikovaných účesov a bez tej zvláštnej aury, ktorú by mali vyžarovať. Predierali sme sa davom turistov a míňali množstvo tradičných japonských čajovní a divadiel, v ktorých sa hrávajú tanečné predstavenia kabuki. V tom som ale zahliadla peknú bielu tvár utekať z jednej z budov. Teda utekať tak rýchlo, ako jej to tie šialené nepohodlné dreváky, čo mala na nohách, dovoľovali. Dobehla som ju, až keď nastupovala do auta, kde ju už čakal šofér, a rýchlo odfrčala. To bola ona, pravá geiko!

Gejša
Archív AT

Ďalší deň pršalo a my sme mali na zozname ešte jedno „must see“ – zen budhistický zlatý chrám Kinkaku-ji. Pochádza z konca 14. storočia a jeho fasáda je skutočne pokrytá pravým zlatom. Na slnku iste krásne žiari… si myslím, lebo ja vám viem povedať len aký je pekný za dažďa 🙂 Tak sme si pod dáždnikom obehli chrám, ktorý v roku 1950 vyhorel, lebo ho omylom podpálil mních, čo chcel v jeho blízkosti spáchať samovraždu. Mních prežil, skončil ale za to vo väzení a chrám do 5 rokov komplet zrekonštruovali do súčasnej podoby. Viem si predstaviť, že keby nelialo, strávila by som v areáli kopec času, posedela si pod stromami, alebo sa zúčastnila čajového rituálu, ktorý tu predvádzajú. Ale vlastne aj tak už musíme utekať na shinkansen, ktorým vyrážame do Tokya, poslednej destinácie nášho dvojmesačného asiatripu. Sayonara!

Celý článok z nádherného Kyota aj s mnohými autentickými fotkami a príhodami, vrátane nie práve najšťastnejšej skúsenosti s japonskou whisky, nájdete na blogu TraFaM: http://www.trafam.net/#!ASIATRIP-–-8-a-%C2%BD-týždeň-–-Japonsko-Kyoto/crr4/57b9ee7c0cf2416a2e1d33e4

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom