Jedna z najdôležitejších zásad, ktorých sa držím pri cestovaní, je komunikovať s miestnymi. Ich sa pýtam na dobré reštaurácie, miesta, ktoré sa oplatí vidieť a veci, čo treba zažiť. Ak dáte na ich rady, spoznáte svet taký, aký v skutočnosti je, nie aký ho vykresľujú katalógy cestovných kancelárií. Pravdepodobne nepôjde o reštaurácie so strieborným príborom, pláže s tým najbelším pieskom a ubytovanie s all inclusive servisom. No možno objavíte niečo lepšie, krajšie, naozajstné. V Manile, hlavnom meste Filipín, sa mi táto zásada oplatila niekoľkonásobne. A držala som sa jej od momentu, kedy som vystúpila z lietadla.
Bert bol taxikár, na ktorého sme mali hneď po prílete doslova šťastie. Asi 50-tnik s pomerne dobrou angličtinou. Okamžite sme sa začali baviť o našom hlavnom pláne, ktorý sme na najbližšie dni mali. Je obdobie Veľkej Noci, počas ktorej sú Filipíny každoročne stredobodom pozornosti širokej verejnosti kvôli ich fascinujúcim rituálom ukrižovávania sa po vzore Ježiša Krista. Náš Asiatrip sme si naplánovali presne tak, aby sme ich počas veľkonočných sviatkov na vlastné oči (v žiadnom prípade nie na vlastnej koži!) zažili. S Bertom sme sa okamžite dohodli, že nás na Veľký Piatok do oblasti Pampanga odvezie a strávi tam s nami deň.
Vedeli sme, že ak sa chceme dostať priamo do centra diania a s trochou šťastia aj nafotiť nejaké lepšie zábery, potrebujeme niekoho miestneho, kto bude viac než len taxikárom. Bert sa javil ako perfektný kandidát – tlmočník, sprievodca znalý miestnych pomerov i šofér v jednom. Odporučil nám vyraziť čím skôr a už pred 8-mou nás čakal pred hotelom. Do dedinky San Pedro je to z Manily síce len zhruba 50 km, no cesty môžu byť v tento deň nevyspytateľné. Len ulicami Manily sme sa predierali jeho žltým taxíkom asi hodinu. Už takto zrána sme míňali sprievody s krížmi a sochami svätých. Tiež partie chlapcov, ktorí čakali na „svoju“ chvíľu, keď budú prechádzať ulicami bičujúc si obnažené chrbty až do krvi. Celé mesto dýchalo sviatočnou atmosférou, najmä pred kostolmi sa združovali davy.
Blúdiac ulicami Pampangy a pýtajúc sa na cestu do San Pedra, sme sa ocitli v dedinke Santa Lucia. Tam sme sa dozvedeli, že tieto ukrižovacie ceremónie sa dnes konajú (pre veľký úspech) až na troch miestach. Ráno o 8-mej to už mali za sebou v dedine San Juan, popoludní bude v spomínanom a najznámejšom San Pedro a keď si švihneme, o 11-tej stihneme rituál tu v Santa Lucii. Motali sme sa v dave Filipíncov, cudzincov tu bolo minimálne. Tak som sa v tej trme vrme dala do reči s Judom, chlapíkom s tunelmi v ušiach, čelenkou s japonskými znakmi omotanou okolo hlavy, šialeným výrazom a ešte šialenejšími názormi. Prezradil mi, ako obdivuje kamikaze – japonských vojnových pilotov naložených výbušninami, pripravených na samovražedný útok na nepriateľský cieľ. A že počúva výlučne death metal. Trošku mi naháňal strach, priznávam.
Ale rozprával tak zaujímavo… Jude sprevádzal po Pampange dvoch juhoamerických dokumentaristov a vzal si pod ochranné krídla aj nás s Ivanom. Vraj nás dostane do zóny priamo pri improvizovanom pódiu, určenej len pre novinárov. Jude svoje slovo dodržal a zrazu sme stáli vedľa kameramanov zo CNN, Reuters, či fotografov predávajúcich svoje fotky svetovej tlači. Do areálu začali prichádzať zakrvavení chlapci, bičujúci sa po chrbtoch.
Od únavy padali na kolená pred kopcom, na ktorom už ležali kríže pripravené pre troch z nich. S Danilom, ktorý sa na pribitie na kríž odhodlal už po druhýkrát, som sa zhovárala tesne pred tým. Prezerala som si jeho ruky, ktoré mi nastavil ako dôkaz, že rany sa zacelia. Naozaj na nich nebolo po predošlých ranách od klincov ani stopy. Rozprával veľmi potichu. Opakoval, že je to preňho obrovský prejav viery a že to musí spraviť. Nechala som ho teda tak, aj keď som to považovala za prílišný fanatizmus.
Celé sa to začalo ako veľmi autentické divadelné predstavenie. Filipínci v dobových kostýmoch vojakov, biblických postáv, emotívna hudba… Miestami som nevedela rozoznať, či vzlyky a slzy okolostojacich sú ozajstné, alebo hrané. Ako prvého pribili na kríž Danila, potom aj druhého muža. Z dlaní i nôh im trčali dlhokánske klince. Keď som chvíľami zložila fotoaparát a vnímala celý tento ceremoniál vlastnými očami, miešali sa vo mne všemožné emócie. Na jednej strane som ich konanie nechápala, na druhej sa snažila vžiť do kože veriaceho človeka a čo to preňho môže znamenať. Či to robia skutočne ako dôkaz viery, alebo pre publicitu a uznanie okolia? Bolo to zvláštne, neuveriteľne silné a emotívne. Obzvlášť, keď zrazu vztýčili aj kríž s posledným odvážlivcom, predstavujúcim práve Ježiša Krista.
Všetci traja tam zrazu viseli, občas z ich hrdla zazneli šialené výkriky, dav vzlykal a ja som pohľadom preskakovala z jedného kríža na druhý, na tretí, na manžela, okolostojacich novinárov i divákov, medzi ktorými boli aj deti. Celé to divadlo trvalo niekoľko desiatok minút, kým ich z tých krížov sňali. Bezvládnych, v akomsi zvláštnom tranze. V zákulisí sa už o nich postarali pripravení zdravotníci.
Chvíľu sme sa s Ivanom spamätávali z toho, čoho sme práve boli svedkami. Z emotívneho zážitku nás vytrhli až decká pobehujúce okolo, odnášajúce si zafarbené kuriatka a rybičky v sáčkoch s vodou, miestne symboly Veľkej Noci, ktoré tu predávali ako na nejakom jarmoku. Kamikaze Judea sme už nestretli, stratil sa niekde v dave. Zato nášho sprievodcu Berta sme našli sedieť v záhrade neďalekého domu. Myslela som si, že sú to nejakí jeho známi, ale nie. Boli to celkom cudzí ľudia, ktorí jemu a potom i nám ponúkli jedlo. Naobedovali sme sa teda vo dvore s milou a pohostinnou filipínskou rodinou a pobrali sa späť do Manily plní neuveriteľných zážitkov a s plnou pamäťovou kartou vo foťáku i v kamere. Bola to jednoznačne najnezabudnuteľnejšia Veľká Noc v mojom živote. Strávila som ju tak tradične filipínsky, aj keď vlastne absolútne netradične na pomery Slovenské. A stretla kopec zaujímavých ľudí, na ktorých budem s láskou spomínať ešte veľmi, veľmi dlho.
Celý článok, viac fotografií i príbeh známeho tanečníka Mouse-a, ktorého sme v Manile stretli na druhý deň, nájdete na blogu TraFaM:
