Americká kaderníčka Janet Stephens prevrátila teórie o antických účesoch dolu hlavou.
Cez deň kaderníčka Janet Stephens strihá a farbí vlasy v malom salóne v Baltimore, po večeroch uniká do minulosti, kde vytvára kópie účesov, aké nosili urodzené dámy v antickom Ríme. Darí sa jej to s takou presnosťou, že si vyslúžila aj uznanie archeológov spolu s netradičnou prezývkou „archeologička účesov“.
Janetin záujem o starodávne účesy začal ešte v roku 2001, keď sa Američanka túlala medzi výstavnými sálami múzea Walters Art Museum v Baltimore. „Keď som zbadala bustu rímskej vládkyne Julie Domny, pomyslela som si: ´Panenka skákavá, to je perfektné.´ Nedokázala som od nej odtrhnúť oči,“ spomína Janet, ktorej učaroval špeciálny pletený chvost vytvarovaný na chladnom kameni. Keď prišla domov, pokúsila sa účes vytvoriť na manekýnke, ale nič nechcelo držať, a tak sa obrátila na historické knihy. Väčšina z nich tvrdila, že prepracované účesy boli v skutočnosti len parochne, no Janet sa to nepozdávalo. Formou pokus-omyl zistila, že dokáže detailné účesy vyformovať jednoduchým trikom – za pomoci ihly a nite.
Opäť sa obrátila na historické knihy, kde hľadala odkazy na „štichy“. Keď v roku 2005 študovala preklady z rímskej literatúry, kaderníčka si všimla, že latinské slovo „acus“ bolo v kontexte kaderníctva zle preložené. Išlo o slovo, ktoré malo mnoho významov a väčšina prekladateľov sa prikláňala k prekladu „vlásenka“, no slovo sa dalo preložiť aj ako „ihla“. Obyčajné vlásenky zložité a ťažké účesy na svojom mieste udržať nedokázali, no ihla s niťou áno. A tak kaderníčka získala aj historický dôkaz pre svoje hypotézy. V roku 2007 Janet poslala svoje zistenie do redakcie zaoberajúcej sa článkami z oblasti rímskej archeológie Journal of Roman Archaeology.
„Od prvého momentu som mohol potvrdiť, že išlo o seriózny článok z oblasti experimentálnej archeológie, ktorý nemohol napísať žiaden odborník, ktorý nebol zároveň aj kaderníkom,“ uviedol redaktor mesačníka John Humphrey. Po tom, ako sa poradil s ďalšími odborníkmi na oblasť rímskej kultúry, Janetin článok uverejnili. Išlo o jediný článok za posledných vyše 25 rokov, ktorý bol uverejnený aj napriek tomu, že ho nenapísal žiaden archeológ.
„Účes, ktorý takto vytvorila otrokyňa a ktorý bol vďaka prešitiu dosť pevný, mohol zostať na hlave aj niekoľko dní,“ uviedla Američanka, ktorá pracuje ako kaderníčka už vyše 22 rokov.
„Intelektuáli nepracujú rukami a experti na antiku zrejme nečesali nikdy nikoho iného okrem seba. Pristupovala som k tomu bez akýchkoľvek predsudkov – ako kaderníčka,“ uviedla Američanka, ktorá si YouTube založila vlastný účet, na ktorom pravidelne zverejňuje videonávody na vytvorenie rôznych účesov. Predstavila tu aj 20 účesov, ktoré boli vytvorené výhradne so zdokumentovanými nástrojmi ako s kostenou ihlou, arabskou gumou či primitívnou kulmou.
O vlasy sa dnes už 54-ročná kaderníčka začala zaujímať ešte v detstve. Strihanie bábik čoskoro prerástlo v oveľa väčšiu vášeň. „Čokoľvek, čo vás vášnivo zaujíma, keď máte okolo päť rokov, je niečím, čo by ste mali robiť do konca života,“ myslí si kaderníčka, ktorá pravidelne češe živé modelky i cvičné manekýny. Uplynulý rok dokonca prednášala na konferencii Archaeological Institute of America vo Filadelfii.
Kaderníčka svoj talent nevyužíva na zbohatnutie, no svojou činnosťou a videami by rada upozornila hollywoodskych kaderníkov, aby sa viac zameral na detaily pri výrobe historických filmov, ktoré sú podľa Američanky často nezmyselné. Zatiaľčo Janet pokračuje vo vzdelávaní v oblasti rímskej literatúry a starodávnych účesov, jej videá na YouTube získavajú čoraz vyššiu sledovanosť a pomaly vzrastá aj záujem o tvorbu komplikovaných účesov z dávnych čias. „Jeden muž priletel z Bostonu do Baltimoru, aby som ho ostrihala ako Cézara,“ smeje sa kaderníčka, ktorá ďalej odhaľuje tajomstvá dávnych účesov.
http://online.wsj.com
