Herečku by potešilo, keby vzrástla kvalita dnešných seriálov. Napriek tomu ich však vníma takto.
Slovenská herečka Andrea Kerestešová napriek častej kritike vníma nekonečné seriály celkom pozitívne. „Často sa stáva, že seriálmi niekto opovrhuje. Mnohí tvrdia, že majú ďaleko od umenia. Nie je to umenie, no ja ich vnímam pozitívne. Mňa tá práca baví a myslím si, že ľudia niečo také potrebujú,“ povedala v rozhovore pre agentúru SITA. „Keď začali vznikať argentínske telenovely, všetci to sledovali a podľa mňa je fajn, že dnes pozeráme aspoň našu tvorbu, ktorú si sami vyrábame. Dávame tak prácu mnohým ľuďom, hercom, štábu,“ poznamenala rodáčka z Hlinného, ktorá pred viac ako desiatimi rokmi vycestovala za prácou do susedného Česka.
Najviac jej podľa vlastných slov k srdcu prirástol seriál Vyprávěj (2009 – 2013). „To bola skutočne nádherná práca. Keď robíte seriál a robíte zároveň kvalitu, je to ako sen. Bolo to fakt super, Vyprávěj bola a bude navždy mojou srdcovkou. Človek sa nemal za čo hanbiť a keďže sa to točilo päť rokov, mohli sme sa ako herci so svojimi postavami dokonale vyhrať a zžiť. Bol to ten typ seriálu, kde bolo stále čo hrať. Absolútny ideál,“ priblížila Kerestešová.
Keď sa po skončení Vyprávěj dostala do komerčnejšieho televízneho formátu, bola spočiatku v šoku. „Prvé dni som mala normálne depku, hovorila som si ‚Panebože, kde som sa to ocitla??‘ Seriály sú často ako taká továreň, ten proces ich výroby je strašne rýchly, človek často ani nemá čas na nejakú prípravu, nemá dostatok času na to, aby pochopil, aká tá jeho postava vlastne je… Ale dá sa na to zvyknúť, dnes mi to príde už prirodzené. Keď si zvyknete na ten systém, už vám to nepripadá nejaké zvláštne,“ podotkla známa brunetka, ktorá by však napriek tomu ocenila, keby tvorcovia seriálov pozdvihli ich kvalitu nad kvantitu a jednotlivým epizódam, ktoré dnes produkujú ako na bežiacom páse, dali predsa len realistickejší nádych.
„Potešilo by ma, keby boli tie seriály kvalitnejšie, asi všetkých kolegov by potešilo, keby sme mohli hrať skutočné postavy a nie nejaké bludy. Niekedy mám totiž pocit, že ani neviem, čo rozprávam. Občas sú tie repliky napísané tak, že ani neviem, o čo ide alebo je to tak neuveriteľné a nereálne, že sa človek len chytá za hlavu a hovorí si ‚Preboha, kto to píše?!‘ Ale my herci sme malí páni. Sme len postavičky, ktoré spĺňajú nejaké normy...,“ dodala.
