Prekladateľ a politický komentátor Michal Zoldy sa zamýšľa nad konaním opozície: Ako si vlastne predstavujú deň „po“?
Líder progresívcov Michal Šimečka, ktorého Edo Chmelár nedávno priliehavo nazval Kissingerom z Trnávky, v živote nič sám nedosiahol, iba sa vyviezol hore vďaka štedrým americkým konexiám svojho otca.
Deň čo deň sa s železnou pravidelnosťou obsedantného hlupáka s nervy drásajúcou intonáciou stavia pred mikrofón, aby ako nedočkavá rozmaznaná trasorítka posielal odkazy Robertovi Ficovi, že mu má odovzdať moc, lebo je vraj unavený a rozpadá sa mu pod rukami štát. Čo nepovieš, chlapče?
Volá si v zúfalstve piatok čo piatok na pomoc pár desiatok tisíc ľudí podľa distribuovaného manuálového obežníka e-mailovej výzvy stodvadsiatke adresátov, aby ho v tom podporili s rozsvietenými mobilmi, zástavami, plagátmi a transparentmi. Státisíce rozumných občanov Slovenska nad tým zatiaľ iba krútia spoza záclony hlavou a dívajú sa s úžasom na to tragikomické pubertálne divadlo, podobajúce sa na trasľavé zmietanie Šimečkovej upotenej partnerky, prezentujúcej na javisku takzvanú „new culture“.
Stovky takto zmagorených papučových „revolucionárov“ sa už nedočkavo zháňajú po bazároch, zo skladu, alebo po známych za zamoľavenými a zatuchnutými starými spacákmi. Lebo revolučný manuál zákerne sa usmievajúcej blondýny s Gruzínskym kamošom diktuje, aby v ďalšej fáze ťaženia nastúpila okupácia vládnych budov a parlamentu, kam sa pôjde progresívne obsadzovať a bivakovať ako v nejakom základnom tábore v Himalájach pod Mont Everestom a rozhodovať zo spacákov o budúcnosti Slovenska. S neumytými zubami, strapatí, s karpinami v oku a smradľavou hubou po na podlahe strávených nociach.
Zozadu to mal ešte z palebnej pozície istiť zahraničný nájomný mamľas z Grúzie, ktorý má na pažbe stovku pyšných zárezov za každého snajpersky odbachnutého nevinného človeka v Kyjeve. Pekná vyhliadka pre kresťanský národ slovenský, len čo je pravda.
A ako si to vlastne celé v tom Progresívnom Slovensku predstavujú? Že im „rozpadajúci sa“ Fico aj s kastelánom Jurajom Gedrom a Erikom Kaliňákom dobrovoľne odovzdajú kľúče od všetkých brán a vchodov Úradu vlády, lebo Šimečkova nadržaná grupa sa uzniesla, že premiér už nevládze? A že sa tak nebodaj dokonca stane počas nejakého odovzdávacieho ceremoniálu transferu moci za prítomnosti tuctov televíznych kamier, stoviek mikrofónov a lesa fotoaparátov s dlhočizným objektívom z celého sveta a obe zúčastnené strany na záver prednesú slávnostné prejavy? Veľký omyl, bračekovci.
Ešte len teraz postupne preniknú na povrch všetky svinstvá, ktoré ste vo vašom hlavnom veliteľskom stane pripravovali, aby ste tu uchvátili moc. Sviečka progresivizmu vo svete dohára a vy to dobre viete, takže nebude žiadny deň po, lebo moc tu nikomu z rúk vytrhávať nebudete.
V krajnom prípade by vám v tom totiž zabránila doteraz mlčiaca státisícová väčšina. To si zapíšte za tie vaše odstávajúce uši. Mimochodom, ja nemám rád ak sa z niekoho robia srandy a rozdávajú za jeho vizáž hanlivé prezývky ako mončičák. To ja nerobím, lebo nik nemôže za to ako vyzerá, a nakoniec, ani ja predsa nevyzerám nejako vábne.
Čo tu my teraz urgentne potrebujeme viac než čokoľvek iné, je obdobie normalizácie… aj keď pripúšťam, že niekomu to nemusí znieť lákavo, lebo mu to pripomína začiatok sedemdesiatych rokov minulého storočia, ale v tomto prípade je normalizácia po predchádzajúcich troch despotických vládach nielen žiadúca, ale aj životne nevyhnutná. Nielen konsolidácia, ale aj normalizácia.
Poznámka redakcie: Komentár prinášame v pôvodnom znení bez úprav.
