BRATISLAVA 10. novembra (DámskaJazda.sk) – Priveľa tajomstiev je príbeh, ktorý má niekoľko vrstiev a tie sa postupne prepletajú, zapadajú do seba a my sledujeme život sám: neraz nám obyčajná náhoda nabúra naše predstavy, plány a občas dopadne všetko inak, ako sme chceli.
Katarína Gillerová patrí medzi najobľúbenejšie slovenské autorky. Píše moderné, pútavé príbehy, ktorým nechýbajú prekvapujúce zvraty a chytia za srdce každú ženu.
Tak je to aj v jej 20. románe.
Hlavná hrdinka Romana je dvadsiatnička a práve si našla prácu v predajni dámskych kabeliek. Veľmi ju to baví, no po čase sa jej šéfka začne čudne správať – často je preč, necháva ju tam samú a Romana musí riešiť mnohé nečakané problémy.
Nechce však stratiť túto prácu, pretože aj ona má svoje dôvody, prečo chce robiť v tejto predajni…
Po čase Romanu objaví v predajni jej bývalý priateľ Kamil, ktorý ju však zradil, ublížil jej a ona mu to nevie zabudnúť. Kamil ju však chce získať späť a Romanin život sa začína zamotávať.
Ona totiž cíti čosi viac k najlepšiemu kamarátovi z detstva Jakubovi. Snaží sa mu priblížiť, chce s ním nájsť šťastie aj v láske, nielen priateľstve…ale do ich vzťahu zasiahne Jakubovo tajomstvo.
Viaceré náhody tak prepletú tieto vzťahy, skomplikujú život najmä Romane, ktorá postupne odkrýva nepríjemné pravdy i tajomstvá svojich najbližších.
Podarí sa jej zahojiť toľkokrát zranené srdce?
V príbehu Priveľa tajomstiev je aj pekná línia o vzťahu starí rodičia – vnúčatá. Najmä ak žijú ďaleko od seba, nebodaj v rôznych krajinách. S tým má aj Katka osobnú skúsenosť – má jedenapolročnú vnučku Soničku, s ktorou je aj niekoľkokrát za týždeň, a nevie si predstaviť, že by ju vídala len občas, raz za pol roka, či rok, keby bola niekde ďaleko.
A čo Romana? Zahojí si to zlomené srdce, ktoré jej spôsobil Kamil, aj Jakub? Dokáže nájsť to svoje vysnené šťastie a stabilný vzťah, po ktorom tak túži? „Nebudem prezrádzať, ako sa Romana rozhodne a koho si vyberie,“ usmieva sa Katarína Gillerová, no prezradila, že v týchto dňoch začína písať voľné pokračovanie tohto románu, zatiaľ pod pracovným názvom Priveľa tajomstiev II.
Začítajte sa do novinky Priveľa tajomstiev:
B E Z R A D N O S Ť
Dnešný deň sa mi vôbec nepáčil. Už od rána ma obchádzal nepríjemný pocit, bola som zmätená čudným správaním mojej novej šéfky.
Sústredene som sledovala ručičku na hodinách v kúte malej predajne a dumala, či znovu pôjdem domov potme.
Bolo síce iba pol tretej, ale môj pracovný čas skončil už o druhej. Stískala som v ruke mobil a asi po dvadsiaty raz som sa snažila dovolať svojej šéfke.
Odo dverí ku mne nakukla Irenka z vedľajšieho butiku.
„Kúpim ti bagetu?“ ponúkla sa. „Alebo zamkneš obchod?“
„Bagetu, prosím,“ rozhodla som sa. Položila som mobil na poličku. „Už sa stalo niekedy v minulosti, že tu šéfka nebola celý deň?“ spýtala som sa. Začínala som mať obavy, či sa jej niečo nestalo.
„To určite nie,“ pokrútila hlavou. „No… vlastne… iba pred pár mesiacmi, keď jej zomrel manžel.“
„Zomrel manžel?“ zopakovala som začudovane. Pohľadom som zablúdila na presklenú skrinku, kde mala vystavené dve vlastné drahé značkové kabelky. Ako reklamu na pritiahnutie pozornosti dám. Louis Vuitton a Gucci. Na začiatku mi povedala, že pevnú, uzamykateľnú skrinku jej dal vyrobiť manžel, keď sa rozhodla venovať ich na reklamné účely svojho kabelkového podnikania. Nespomenula však, že zomrel…
„Áno,“ prisvedčila Irenka. „Vtedy tu mala celý týždeň jednu brigádničku, ale je pravda, že osobne prichádzala každé ráno otvárať obchod a večer ho zamykať. Nechcela nechať kľúče tej panej, asi jej neverila. Ale chodila ako bez duše, mužova smrť ju veľmi zasiahla.“
Zvláštne, premýšľala som. A nezvyčajné, že sa tých kabeliek vzdala. Koľko žien by zapredalo dušu, aby sa s nimi mohli producírovať po meste, na spoločenských akciách, ohurovať iné ženy, pretože, priznajme si, mužov takéto veci vôbec nezaujímajú. To iba ženy sú presvedčené, že kabelka za niekoľko tisíc zvyšuje ich hodnotu, spoločenský status, príťažlivosť.
Posadila som sa na vysokú stoličku za pultom pri pokladni a sledovala ľudí, prechádzajúcich okolo nášho obchodu vo veľkom nákupnom centre. Muži ju míňali bez povšimnutia, väčšinu žien však naša pestrá ponuka zaujala. Niektoré jej venovali pozornosť aj počas chôdze, iné sa zastavili pred vyloženým novým tovarom alebo na sekundu nazreli dovnútra.
Aspoň tri si tu niečo kúpia, keď pôjdu s nákupom zo supermarketu, odhadovala som. Videla som v ich očiach dychtivosť, predstavu, ako doma novú kabelku vybalia, budú sa s ňou chvíľu maznať a jemne sa jej dotýkať a na druhý deň sa s ňou s nadšene vyberú do zamestnania.
Dnes bude dobrá tržba. Lenže ja som už mala byť na ceste domov.
Nepokojne som sa prechádzala po predajni, zelené lodičky jemne klopkali po dlážke. Farebne ladili so zelenou blúzkou v čiernom kostýmčeku, v ktorom si ma šéfka zvykla spokojne obzerať.
„Elegantné kabelky môže predávať iba elegantne oblečená žena,“ prízvukovala mi, keď sa rozhodla prijať ma na výpomoc. Pozerala pritom na moje tenisky a ležérne oblečenie a následne som si vypočula pätnásťminútovú prednášku o tom, ako mám prísť na druhý deň do predajne.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis
