Aj v priateľstve je to ako v manželstve. Nemôžeme len brať, musíme aj dávať.
Boli ako sestry. Na ulici ich poznali ako veľké priateľky napriek tomu, že už mali dávno jedna po 40 a druhá po 50. V tomto veku si už sotva nájdete novú priateľku, ktorá sa stane súčasťou vašej rodiny. Takou priateľkou, ktorej sa zdôveríte s najtajnejšími kostlivcami života. Boli ako jedna duša. Nebol týždeň, kedy by si aspoň nezavolali, keď už pre pracovné povinnosti nestíhali spoločnú kávu. Dokázali prerozprávať hodiny. Plánov mali na tri životy dopredu. Pred rokmi jedna ostala doma. Prvá začala podporovať druhú, aby sa na to vykašľala tiež a plánovali ako budú spolu tráviť voľné chvíle, prípadne podnikať. Paradoxne tá, čo ostala doma oveľa skôr, začala mať ďaleko menej času na zamestnanú priateľku. Vídali sa stále menej. Vďaka tej dlhšie nezamestnanej.
Raz vnúčatá, raz obchody, potom kozmetika, pedikúra, zasa obchody, manikúra, či kaderníčka, online obchody, internet, bulvár ….. Zavolať tej, čo bola dlhšie doma bolo pre druhú časom stále väčšia trauma pre odmietnutie. Prepáč, zavolať ti zajtra, teraz nemôžem, jaj sorry, teraz utekám, zavolám ti zajtra … a žiadne zajtra už nebolo. Domáca pani a babka zrazu zabudla na všetkých, ktorí ju mali veľmi radi. Totálne stratila pojem o reálnom živote a nedokázala sa už ani potešiť, keď jej len tak zavolala priateľka s otázkou, ako sa má. Vždy sa niekde ponáhľala, vždy rušila. Všetky telefonáty končili tým, že sa ozve na druhý deň a dajú si kávu, teraz nemôže. Na druhý deň však už nič nebolo. Nič z toho, čo sa dohodli, neplatilo už sekundu po telefonáte. Dokonca už nevedela zavolať ani vtedy, keď jej priateľka mala naozaj vážne zdravotné problémy. A keď sa chorá ozvala, tá dlhšie doma ju „ sfúkla“, čo sa neozveš?! Pritom všetky telefonáty mala tá chorá v mobile ako odchádzajúce, nie prichádzajúce od priateľky. Či v lepšom prípade na sms odpovedala až po dvoch dňoch.
Poznám takýchto prípadov viac. Keď odchod z práce domov poznačil mnohé priateľstvá. Časom si jednoducho aktívne zamestnaný človek nemal čo s domácou pani povedať. Ak totiž skutočne niekto nemá čas, tak sú to hlavne takí, čo sú doma. Aj ja mám jednu takú priateľku. Tiež je domácou pani a babkou na plný úväzok. Aj ju už vídavam stále menej a menej a keď sa predsa len stretneme, menej a menej jej rozumiem. Povedala som jej, že sama neviem, ako budem v jej rokoch reagovať ja. Možno budem ešte horšia, ale zaujímalo ma, či sa nebojí, že jedného dňa ostane sama. Veľmi múdre žieňa sa na mňa pozrelo a povedalo. „ A vieš Lucka, že som na to aj sama myslela? Priateľstvo si treba naozaj vážiť. Zvlášť také, ktoré overil čas. Som milujúcou babkou aj domácou gazdinou, ale skutočne nesmiem zabúdať na priateľky, ktoré ma majú rady. Aby som naozaj raz, keď ma už vnúčatá nebudú potrebovať, naozaj neostala sama….. lebo aj po 40, či 50 nemôžeme len brať, musíme aj dávať. Ďakujem, že si mi to pripomenula!“
Lucia Tomečková
