Myšlienka podieľať sa na zmene školstva sa u mňa zrodila už dávno predtým ako začala pandémia. Tá však naplno ukázala, aké školstvo je, teda absolútne odtrhnuté od obsahu a formy, akú by malo mať v 21. storočí, rešpektujúc osobitosti a záujmy dnešných detí.
Sformovala sa preto celkom prirodzene iniciatíva “Za slobodné učenie”, ktorá mala 10 hlavných bodov, o ktorých sme otvoreným listom informovali nového ministra školstva Branislava Gröhlinga a žiadali stretnutie. Prišiel nám kvetnatý list vyzdvihujúci naše návrhy, ale tam niekde to skončilo. V tom momente som pochopila, kde sa ako údajná demokratická spoločnosť nachádzame, keď sa občan nemôže podielať na formovaní riešení akejkoľvek vážnej spoločenskej témy. Ľudia sú málo angažovaní vo verejnom živote, preto nechápu, na akej zlej ceste sa nachádzame. Správa vecí verejných sa zvrhla na akési “teraz sme tu my a vy všetci buďte ticho”. Veci verejné spravujú iba so svojimi ľuďmi, pritom by malo ísť o celospoločenský diskurz.
Tento nedemokratický prístup kopíroval nasledujúce pôsobenie rezortu školstva a celkovo všetky rozhodnutia počas dvoch rokov pandémie. Problémy, ktoré sme pomenovávali, neboli vypočuté, ale ostali za dverami. Dištančné vzdelávanie a izolácia detí boli zločineckým rozhodnutím s ťažkými dopadmi vzdelanostnými, fyzickými, psychologickými a sociologickými. Dvojročný tlak s dôsledkami na fyzický a psychický vývoj našich detí komentovala aj bývalá verejná ochrankyňa detí, Viera Tomanová. Tie reporty sú veľmi bolestivé a predniesla ich v NRSR, kde zažila podobnú ignoráciu ako ja, ako my všetci angažovaní. Osobne poznám veľmi ťažké prípady (choré a postihnuté deti), ktoré ma nenechajú chladnou a o to viac mám motiváciu naďalej zastávať sa detí, ich práv a dobrých rozhodnutí v ich prospech a podporovať ich najlepší záujem.
Najtragickejšie na celej situácii v štáte je to, že sme museli ako obyčajní ľudia, občania a rodičia zastať sa detí s iniciatívou “Škola bez podmienok”. Na scéne bolo veľa chaosu. Nastrčené bábky, divadlá na námestiach, ale nebolo toho človeka, občana či politika, ktorý by sa tak úprimne zasadil za naše deti, za dobrovoľnosť proti podmienkam v školách, ktoré priniesla covid doba. Moje osobné vlastnosti mi nedovolili, aby som sa iba prizerala. Celý čas som hlasno hovorila a tvorila (nie bojovala) s láskou k deťom a za deti, písala podnety, otvorené listy, petície, tvorila grafiky a dosiahli sme obrovské úspechy. Netreba ich menovať.
Dôležité je povedať, že sme aktívnym tlakom udržali tak dôležitú rovnováhu v prospech našich detí, ktorá znamenala a znamená dobrovoľnosť v testovaní na školách, očkovanie nie je podmienkou a neustále dávame o sebe vedieť slušným spôsobom, ktorý kopíruje podstatu našej motivácie: lásku k našim deťom, nie nenávisť. A to je to, prečo to funguje. Kým ľudia nepochopia, že kríza hodnôt je to, prečo tento marazmus žijeme, tak nemôžu tento matrix poraziť. Jedine hodnoty budú hrať v budúcnosti víťaznú pieseň a tie budeme musieť zasadiť celkom koncepčne aj do nového konceptu školstva spolu s dôrazom na vlastnú slovenskú kultúru a dejiny, na pohyb, teda to, čo bolo známe už v staroveku – ideál harmonického súladu a vyváženosti fyzickej a duševnej stránky človeka (kalokagathia).
V nasledujúcom období ako úspešná iniciatíva nepoľavíme. Nebudeme útoční a nenávistní. Nebudeme ako oni. Budeme len reagovať na zlo dobrom a na nenávisť s láskou. Na september urobíme video kampaň a aj tento školský rok skúsime svojpomocne odovzdať odkaz ako ľudia ľuďom prostredníctvom billboardov. V osobnom živote plánujem nevzdať sa myšlienky podieľať sa na zmene školstva do budúcnosti. Je to myšlienka cnostná, ktorá nesie v sebe dobrý zámer. Preto sa mi to podarí. Som o tom presvedčená. Má to zmysel, pretože každý jeden deň sa ako matka troch detí stretávam s tým, čo by som na školstve zmenila. Prirodzene tak nadviažem na aktivity dávno začaté a nik nebude môcť povedať, odkiaľ som prišla a ako zrazu. Viac ako desaťročie sa venujem deťom od narodenia a sprevádzam matky v podpore prirodzeného kontaktného a vzťahového rodičovstva. Mám aj vlastnú knihu o viazaní dieťaťa do šatky. Tu to nekončí. Ako vyštudovaný pedagóg sa venujem deťom aj potom, ako dieťa vybehne spod maminej sukne a zapíše sa do školy. Deti nás vedú celý život, vedú nás v deň narodenia, presne vedia, ako sa majú narodiť a potom sa neustále spolu učíme a rastieme.
Čo by som zmenila na školstve ako prvé? Vrátila by som sa ku Komenskému. Škola hrou. Dodávam, nechajme sa viesť dieťaťom aj pri výchove a vzdelávaní, nielen pri pôrode. Učiteľ tvorí bezpečné prostredie, hranice, zadefinuje učivo, ale dieťa je ten stredobod celého procesu. Mali by sme ho nechať sa prejaviť. Dnešná škola je presným opakom. Je plná stresu, číslovania (známkovania) detí, nepomeru kvantity ku kvalite a nepochopenia samotného dieťaťa a jeho potrieb. Všetko je naopak. Stredobodom pozornosti je učiteľ. Skúsim v skratke pomenovať ďalšie problémy: učivo v medzipredmetových vzťahoch nefunguje a predmety sa vzájomne neprelínajú. Najzásadnejší problém je, že školstvu chýba srdce. Hodnotenie nemá srdce. Rodičia v ňom majú dehonestujúce postavenie a akákoľvek otázka rodiča je braná ako útok alebo sťažnosť. Ale nečudujme sa. Rodičia ostali stáť dva roky pred školou. Dnes som akurát počúvala Janka Baráneka a zacitujem z jeho videa presne to, čo si myslím aj ja: “Autorita rodičov je spochybňovaná, nahradila ju autorita škôl”. Toto sa musí zmeniť, ale najskôr musíme začať konceptom morálky a etiky ako samostatnej výzvy nového konceptu slovenského školstva, ktoré si predstavujem na štýl Komenského. On presne vedel, prečo hovoril o škole hrou. Len my sme všetko zabudli zo skúšok pedagogiky, psychológie a didaktiky. Prečo? A súčasná vláda za dva roky neurobila pre deti v školách žiadnu prospešnú a zmysluplnú zmenu.
Na záver školského roka by som rada vyzvala všetkých rodičov: netrestajme deti za ich známky.
Mgr. Adriana Kráľová
Iniciatíva Škola bez podmienok
