BRATISLAVA 28. januára (DámskaJazda.sk) – Spomínate si na Päťdesiat odtieňov sivej, alias Fifty Shades? Bol to megahit, ktorý čítali a neskôr pozerali milióny žien na celom svete.
Teraz je tu slovenská verzia, ktorá je napodiv mimoriadne vydarená.
Zákon príťažlivosti je pikantný, šteklivý a iskrivý. Vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a dámy, budete prekvapené. Dokazuje, že láska prichádza, keď ju najmenej čakáme…
Ona je sama v cudzom meste a sníva svoj veľký sen.
On je vo svojom meste a rozhodne nie je sám. Žije si svoje veľké hriechy…
Majú spoločný balkón, každý jednu mačku a z duše sa neznášajú. Každé ich stretnutie je ako zrážka planét, iskry lietajú na všetky strany. Obaja však v konečnom dôsledku túžia po tom istom. „Sny žien sa totiž vôbec nelíšia od tých mužských. Dokážu byť vášnivé, pikantné i šokujúce, len sú v iných farebných odtieňoch – krajších, pestrejších. Pridajme k tomu správnu guráž a divoká jazda sa môže začať,“ hovorí o svojej šteklivej knihe autorka Katarína Kuniková.
Slovenských 50 odtieňov?
Pravdou je, že do poslednej chvíle nebudete vedieť, ako príbeh dopadne. A nepustíte knihu z rúk, kým sa to nedozviete. „Zákon príťažlivosti je o tom, že ak vieme načúvať a pozorne sa pozerať, objavíme v malých mestách veľké veci,“ tvrdí autorka. Po prvých prečítaniach sa jej okolie pýtalo, či napísala slovenských 50 odtieňov.
Chcete to vedieť?
Podľa nás majú tieto knihy spoločné vášeň, lásku, napätie…no Zákon príťažlivosti je vtipnejší a zábavnejší. Príbeh iskrí vydarenými dialógmi a nadhľadom, ktorý je pri takomto žánri nevyhnutný. Autorka má skvelý pozorovací talent, ktorý vie pretaviť do slov a odvážne viesť stránku po stránke.
Katarína Kuniková žije v Nitre a pochádza zo spisovateľskej rodiny Kunikovcov. Na svoj debut nechala čitateľov čakať desiatky rokov, dnes je to vlastne renomovaná manažérka logistiky a vo veku, kedy sa nezačína písať…
„Nikdy som o sebe nerozmýšľala, prečo píšem. Jednoducho som iba písala, lebo mi to bolo prirodzené, ľahké a mala som z toho radosť. Čím viac je svet okolo mňa bláznivejší, tým viac ma baví písať. Ak teda knihy dokážu pobaviť, nadchnúť, dojať, povzbudiť alebo dokonca zmeniť život, želala by som svojim čitateľom, aby u mňa našli ten správny doping. Nech nestrácajú vieru, nádej, fantáziu a hlavne lásku. Aby sa naučili to, čo som sa naučila ja pri svojom prvom príbehu. Nikdy nie je neskoro na plnenie svojich snov.“
Prečítajte si úryvok z novinky Zákon príťažlivosti:
Pred pár týždňami si po bolestivom rozchode prenajala byt v staršom pavlačovom mestskom dome. Dom postavený v dvadsiatych rokoch minulého storočia stál na lukratívnom mieste, v pokojnej štvrti hneď vedľa mestského parku. Fasádu nedávno čerstvo zrekonštruovali, takže pôsobil, akoby ho postavili len včera. Na okrúhlom nádvorí stála stará kamenná fontána pokrytá zeleným machom. Zobrazovala dvoch milencov spínajúcich ruky k sebe. Vraj funguje, no ona ju pustenú ešte nevidela. Jedna staršia susedka jej povedala, že to členovia mestského zastupiteľstva zakázali kvôli dlhodobému suchu, aby neplytvali vodou. Bol to prvý dom, ktorý jej realitná maklérka ukázala, no ona hneď vedela, že inam sa pozrieť nepôjde. Veľmi sa jej páčil aj napriek tomu, že si uvedomovala, koľko práce ju na byte čaká. Zmluvu podpísala hneď na druhý deň.
Namiesto vysnívaného anglického trávnika mala iba balkón a na ňom pár vysušených neidentifikovateľných rastlín. Jej princ Roland z pubertálnych snov síce má tri deti, no nie s ňou. Nevozí sa na aute, ale na starom červenom bicykli so šiltovkou na hlave. Nájom tvorí najvyšší výdavok z jej skromného rozpočtu. No niektoré veci jednoducho musíte mať. Nedá sa to vysvetliť. Niečo ako láska na prvý pohľad.
Laurine úspory sa však míňali rýchlosťou svetla. Rozhodla sa ihneď zamestnať. Dočasne vzala prácu ako predavačka v butiku s topánkami. Aspoň to nebolo tak veľmi vzdialené od módy, ktorej sa chcela venovať. Keby to tak vedela mama, dostala by infarkt. V duchu rátala dni, koľko tam vydrží. Práca jej nikdy neprekážala, ale s majiteľkou si dvakrát nesadli. S tou ženou by si však rozumel asi málokto. Dagmar, jej nová šéfka, bola arogantná, panovačná bosorka. Zistila to hneď na druhý deň v práci.
Nevyšiel jej ani posledný sen — mať psa. Namiesto toho chová pásikavého kocúra, ktorého našla hneď v prvý deň príchodu do mesta. Sedel vyhladovaný, vypĺznutý a bez jedného oka kúsok od jej domu. Vyzeral, akoby ho napadli potkany. Nedokázala by ho tam nechať. Vzala si mladého kocúra pod ochranné krídla, nakŕmila ho, očistila, vzala k zverolekárovi, kde kocúrika zbavili parazitov a dostal všetky potrebné vakcíny.
Možno sa ho podvedome ujala aj preto, lebo rodina Einsteinovcov vlastnila pásikavého kocúra menom Tiger. Ona toho svojho kvôli prižmúrenému oku pomenovala Snajper. Tešila sa, že nebude úplne sama a kocúr jej bude robiť spoločnosť, no on sa stále kdesi túlal. Ako jej bývalý.
Len čo pootvorila okno, už aj labzoval po cudzích balkónoch a parapetoch. Mala by ho dať vykastrovať. Musí si to poznačiť do diára. Nových susedov zatiaľ veľmi nepoznala. Bolo horúce leto, a tak väčšina z nich trávila dusné dni pri vode, na chate alebo niekde na dovolenke. Aj vo vedľajšom byte, s ktorým mala spoločný balkón, bolo hrobové ticho.
Milan Buno, knižný publicista
Inzercia
